Táto myšlienka mi vŕta v hlave dlho lebo zbieram vedomosti už roky a skutočne prichádzam
na to že vedomosti fakt nestačia. Čiže táto myšlienka pre mňa nie je správne. Verím , že vedomosti je potreba použiť, aplikovať a odovzdať
ďalej.
Predstav si, že si v škole
a učiteľ ti práve povedal informáciu. Až v okamihu, keď túto
informáciu povieš niekom inému, alebo ju použiješ pri odpovedi, či aplikuješ
až vtedy si ju pamätáš a prijímaš za svoju. Preto učiteľ vyzerá tak schopne, lebo svoju informáciu už použil veľakrát.
Vidím sa v spoločnosti, kde
každý sa buď chce učiť, alebo chce učiť. Jeden múdry človek to nazval
„didaktické šialenstvo“. Týmto si vyberáme či budeme učiteľmi alebo študentmi. Ja, ako dobrý chlapec si stále vyberám, že sa chcem učiť. Jednoducho mám
presvedčenie že „ja ešte neviem dosť, aby som o tom mohol niekomu povedať“.
Toto je jedna strana mince, druhá strana mince je strana učiteľa: „ja tomu
rozumiem najviac, len ten môj spôsob je správny“. Tieto presvedčenia sú teda dve
strany jednej mince a práve teraz hľadám rovnováhu, ako už nebyť stále
ten žiak a súčasne, aby sa zo mňa nestal učiteľ, ktorý vlastní pravdu. Lebo
pravdu má každý len a len svoju, podľa svojich prijatých vzorcov
a presvedčení.
V jednoduchosti, mám potrebu stále niečo prijímať a nech prijmem čokoľvek, stále to nie je dosť. Alebo naopak som si istý sám sebou, až totálne neochvejne istý, že
len a len moja cesta je tá správna a som viac než dosť.
ALE dnes by som chcel zaviesť sám
pre seba nové presvedčenie. Že nie je dôležité koľkokrát si informáciu
vypočujem. Kým ju nepoužijem, neodprezentujem, neukážem, je to len informácia. A na konci dňa sa počíta koľko informácii som použil a nielen prijal. Preto vlastne vzniká táto stránka, kde chcem odprezentovať a aplikovať vedomosti, ktoré som nazbieral.
..dovolím si porozprávať o mojom postoji. Som spokojný ak sú moje potreby vyriešené. Základné potreby ako smäd, či hľaď viem
ako riešiť. Ale ako vyriešiť, ak nie som spokojný? Nie som v rovnováhe? Čo mám robiť ak sa necítim
dobre? Ak viem, že sa niečo sa so mnou deje ale nerozumiem tomu a neviem čo
mám robiť? Tým, že tomu nerozumiem, tak ma to len hnevá a neriešim
svoju situáciu. Ak by som našiel spôsob, ako by som tento pocit nespokojnosti uvidel,
dokázal pomenovať, potom by som mu porozumel a už by som ho snáď vedel vyriešiť.
Riešenie začína tým, že si dovolím vidieť, že sa so mnou niečo deje. Neodvrátim zrak
od potreby, ktorá mi bráni v spokojnosti. Potom môžem prísť k tak
kľúčovej rovnováhe. Tým pádom aj k vyriešeniu mojich potrieb.
Inak povedané moje telo vie, že sa so mnou niečo deje, mám istý pocit, tlačí sa na mňa napätie.
Moja myseľ to potrebuje priznať, pochopiť a spracovať. Tým pádom pustiť a uvoľniť. Nie veľmi záleží na tom, či sa bavíme o pozitívnom alebo
negatívnom napätí, napríklad z toho, že sa vozím na húsenkovej dráhe,
prednášam na verejnosti, pozerám sa z útesu, skáčem na trampolíne,...
jednoducho cítim niečo, čo potrebujem pochopiť, prijať. Zladiť moje telo
a moju myseľ. Tým pádom, že je to moja myseľ a moje telo, jediný kto
môže medzi nimi vykonať rovnováhu, som zase len ja. Sú to dva komplexné systémy z ktorých každý funguje ako samostatný celok, ktorý treba dostať do rovnováhy.
